Hlbiny duše po druhý raz
(Sebadôvera pre samoukov (10.))
Ivan Kupka
Dohodli sme si s priateľom schôdzku. Každý z nás však dohodu inak pochopil. Schôdzka sa neuskutočnila. Presviedčame kolegu o užitočnosti nového projektu. Tvrdí, že takúto vec robiť nemôže. Nevieme zistiť, prečo.
V predchádzajúcich dieloch sme boli zameraní na seba. Na svoje ciele, problémy, emócie, hodnoty. Vyjdime teraz znovu do ulíc. Naučme sa novým spôsobom počúvať ľudí. Tak, aby sme lepšie porozumeli ich mysleniu, hodnotám a presvedčeniam. Aby sme sa s nimi lepšie dorozumeli. Model sveta, zovšeobecnenie a vynechanieZovšeobecnenie,
jeho svetlé a tienisté stránky
Malú Aničku
poštípala pri hre včela. Odteraz si bude
dávať pozor na všetky včely. Ide tu o veľmi užitočné zovšeobecnenie.
Anička by mohla vo svojom zovšeobecnení zájsť príliš ďaleko. Napríklad keby sa
odteraz bála všetkých chrobáčikov a mušiek. Alebo
keby tvrdošijne odmietala chodiť na akúkoľvek lúku, pretože na lúke sa skrývajú
bolestivé žihadlá. Koľkí ľudia sa dostali do izolácie a osamenia práve preto, lebo
po jednom – dvoch nezdaroch vo vzťahoch usúdili, že „všetci muži sú takí“,
„všetky ženy sú také“, „celý svet je taký“!
Odhaľujeme
presvedčenia a hodnoty druhých ľudí
„Vždy to
bude tak a nijako inak.“ „Nikto sa o moju prácu nezaujíma.“ „Každý myslí len
na seba a pre matku Zem nechce urobiť nič.“ Predchádzajúce
vety sú vyslovené takým spôsobom, ako keby oznamovali nejaký nemenný prírodný
zákon. Niečo, o čom nemožno pochybovať. Keď
zachytíme v reči druhých univerzálne kvantifikátory typu „všetci,
každý, všetko, všade, vždy, vždy keď, za žiadnych okolností, nikdy, nikde, nič,
nikto“, zbystrime pozornosť. Ľudia práve
hovoria o niečom, čo by nás mohlo zaujímať. O svojich presvedčeniach.
Ako
preraziť múr zovšeobecňujúcich presvedčení?
V presvedčeniach
sa skrýva veľa energie. Ak nám partnerovo presvedčenie vyhovuje, táto energia pracuje
pre nás. Niekedy je však presvedčenie nesprávne. Škodí nielen nám, ale blokuje aj
svojho majiteľa. Ako mu pomôcť v tvorivom lete ku hviezdam? Ako zasiahnuť?
Tĺcť po silnom presvedčení kladivom, to je ako hrať sa so škatuľkou ekrazitu. Radšej len jemne podryme základy. Zmeňme model sveta nášho partnera. Jeho zovšeobecnenia sú založené na obrazoch, zvukoch, scénach, ktoré si s obľubou na svojej vnútornej obrazovke premieta. Ukážme mu, že má vo svojej hlave aj iné obrazy, zvuky, scény.
Konkrétne
to môžeme urobiť tak, že daný kvantifikátor (všetci, všetko, vždy, všade, nikto…
) vhodne zvolenou otázkou spochybníme. Napríklad:
„Šéf nikdy neocení moju prácu.“ „Naozaj nikdy? Nestalo sa ani raz, že by
pochválil teba, tvoj projekt? Ani raz si nezvolil spomedzi viacerých poradcov práve
teba, nezvýšil ti plat, neudelil prémiu?“
„Všetci sa na mňa tak divne dívajú.“ „Naozaj všetci? Zdá sa ti, že aj ja?“
„Už vás v živote nechcem vidieť.“ „Skutočne za žiadnych okolností? A keby som
vám tak o pol roka bol schopný tých desaťtisíc priniesť?“
„Ále, to je nič, to vie každý blbec.“ „Keby to vedel každý blbec, prečo by si potom objednali práve teba?“
Vyslovme otázku a už viac nedobiedzajme. Puklinu v základoch za nás po čase rozšíri
spodná voda.
Vynechanie
Vo väčšine prípadov je vynechanie veľmi užitočný dej. Umožní nám sústrediť sa
na podstatu veci. Keď v novinách čítame o poslednom prejave Billa Clintona, zrejme v
článku nebude celý prejav odcitovaný. Siahodlhé prejavy popredných činiteľov „strany
a vlády“ si mohlo kedysi dovoliť publikovať Rudé
Právo. Ale ani tam sme sa z článku nedozvedeli, akú farbu mali ponožky súdruha Jakeša,
poprípade koľko červených hviezd a sovietskych zástav bolo v miestnosti.
Občas ale vynecháme priveľa. Keď ide o dôležitú vec, zistime si presne kto, kedy, kde, ako konkrétne , čo robil, robí, má urobiť. Predídeme tým nedorozumeniam, sklamaniam, prudkým sporom. A ktovie, možno aj rozvodom, vážnym chorobám, poprípade tretej svetovej vojne.
Rafinované
formy vynechania
„Včera sa do mňa naviezla svokra. Bol to poriadny úder!“, sťažuje sa Peter
v práci. Čo sa vlastne stalo? Vrazila doňho omylom svojou staručkou škodovkou? Spôsobila
mu podliatiny? Alebo mu začala vytýkať, že hoci u nej býva, nepodieľa sa na domácich
prácach? Požiadala ho, aby jej platil nájomné?
Čo konkrétne znamenajú spojenia naviezla a poriadny úder?
Na takéto nešpecifické vyjadrenia je dobré dávať pozor. A nemyslieť si, že vieme viac, než vieme. Ak nás vec skutočne zaujíma, zareagujeme otázkou: “Ako konkrétne to myslíš? Čo sa konkrétne stalo?“
Miesto
deja skamenelina
Snáď
najrafinovanejšou formou vynechania je nominalizácia. Pozrime sa na vetu U
nás doma panuje nedorozumenie. Slovo nedorozumenie v tomto prípade skrýva jedno veľké vynechanie. Veci sa rozhodne nemajú tak, že
by v strede obývačky sedelo veľké, čierne, zamračené Nedorozumenie a všetci členovia rodiny by ho po špičkách
obchádzali. Kto nerozumie? Komu? Ako sa to konkrétne prejavuje?
O nominalizácii hovoríme vtedy, keď sú podstatné činnosti a takisto ich aktéri zamaskované jednoslovým pomenovaním. Niekedy je užitočné partnerovi pripomenúť, že je v danej „veci“ takisto aktérom. A záleží aj od neho, ako sa veci vyvinú.
Napríklad: „Ďalší pokrok je nemožný kvôli absencii určitých riešení.“ Ak takto reční politik, môžeme si odpľuť a ísť na pivo. Ak však takto odôvodňuje klient nemožnosť uzavrieť výhodnú zmluvu, oplatí sa nám (zdvorilo) do nominalizácií sa obuť. Nájsť zamlčané činnosti a ich aktérov. „O akom pokroku konkrétne hovoríte? Koho, čoho sa týka? K akým problémom konkrétne treba nájsť riešenia? Kto potrebuje mať tie problémy vyriešené? A kto by ich mal, mohol, vedel vyriešiť? Kto konkrétne rozhoduje o tom, či sa zmluva podpíše? Aké kritériá sú preňho dôležité?“
Cvičenia pre horlivých
Sledujte jazykový prejav partnera. Vystopujte operujúce hodnoty.
V každom
jazyku existuje určitá zvláštna skupina slovies. Sú to slovesá a spojenia typu
„musieť,
môcť, smieť, dať sa“, ktoré vyjadrujú nutnosť, možnosť, alebo potlačenú
možnosť. „Je to mojou povinnosťou.“ „Áno, to si môžem dovoliť.“ „Nemám
právo to urobiť.“ Keď pátrame po partnerových hodnotách, takéto slová by sa
mali pre nás zajagať ako zrnká zlata. Sú to práve ony, ktoré v hlušine jazykového
prejavu signalizujú hodnotu, operujúcu za scénou.
Ak potrebujeme o danej hodnote viac vedieť, opatrne a ohľaduplne začnime pátrať.
Klaďme otázky, v ktorých sa pýtame, kvôli čomu sa niečo musí, nesmie, chce, nemôže.
„Je to mojou povinnosťou.“ - Voči
komu, čomu konkrétne pociťuješ takú silnú povinnosť?
„Áno, to si môžem dovoliť.“ -
Pre našu spoluprácu by bolo užitočné, keby som vedel, čo si ešte môžete dovoliť
a čo už nie. Po aké medze až môžete ísť. Čo o tom hlavne rozhoduje?
„Nemám právo to urobiť.“ - Môžem
vedieť, voči komu, čomu konkrétne ste takto zaviazaný? Aké konkrétne pravidlo,
zásada vám v tom bránia?
Presviedčanie,
vyjednávanie a hodnoty. Keď niekoho o
niečom presviedčame, môžeme nečakane naraziť na odpor. Prvým krokom je vystopovať
operujúce hodnoty. Zlaďme sa s danou osobou.
“Vďaka za pozvanie, do kina ale nemôžem dnes večer ísť. Je piatok. “
“Vidím, že v piatok mávaš niečo dôležité.” “Áno, vždy večer o pol ôsmej
telefonujem matke do Košíc.”
Druhým
krokom je preskúmať partnerove kritériá a presvedčenia, spojené s danou
hodnotou. Viac sme o týchto veciach vraveli v
predchádzajúcej
kapitole.
“Je pre teba, pre matku také dôležité, aby to bolo práve o ôsmej, alebo by
prijala, keby si zavolala aj skôr?”
Často
sa s presvedčeniami a kritériami nedá hýbať. Pokúsme sa tvorivo vyhovieť
hodnote.
“Vidím, že tvoja matka by zmenu času chápala ako prejav neúcty. A už ju nevieš
prerobiť. Čo keby som zobral pred kino mobil? Kým budem kupovať lístky, môžeš jej
zavolať z auta. Zaparkujem na tichom mieste.”
Vyskúšajte si túto techniku v reálnom živote. Najprv len v komunikácii s priateľmi a najbližšími príbuznými. Trvá to nejakú dobu, kým sa naučíme reagovať v reálnom čase. Ale naše možnosti uzatvárania aliancií, hľadania vzájomne výhodných riešení sa výrazne zlepšia.