Hlbiny duše po druhý raz
(Sebadôvera pre samoukov (10.))

Ivan Kupka

Dohodli sme si s priateľom schôdzku. Každý z nás však dohodu inak pochopil. Schôdzka sa neuskutočnila. Presviedčame kolegu o užitočnosti nového projektu. Tvrdí, že takúto vec robiť nemôže. Nevieme zistiť, prečo.

Zovšeobecnenie, jeho svetlé a tienisté stránky
Malú Aničku poštípala pri hre včela.  Odteraz si bude dávať pozor na všetky  včely.  Ide tu o veľmi užitočné zovšeobecnenie.
Anička by mohla vo svojom zovšeobecnení zájsť príliš ďaleko. Napríklad keby sa odteraz bála všetkých chrobáčikov a mušiek.  Alebo keby tvrdošijne odmietala chodiť na akúkoľvek lúku, pretože na lúke sa skrývajú bolestivé žihadlá. Koľkí ľudia sa dostali do izolácie a osamenia práve preto, lebo po jednom – dvoch nezdaroch vo vzťahoch usúdili, že „všetci muži sú takí“, „všetky ženy sú také“, „celý svet je taký“!

Odhaľujeme presvedčenia a hodnoty druhých ľudí
„Vždy to bude tak a nijako inak.“ „Nikto sa o moju prácu nezaujíma.“ „Každý myslí len na seba a pre matku Zem nechce urobiť nič.“ Predchádzajúce vety sú vyslovené takým spôsobom, ako keby oznamovali nejaký nemenný prírodný zákon. Niečo, o čom nemožno pochybovať.  Keď zachytíme v reči druhých univerzálne kvantifikátory typu „všetci, každý, všetko, všade, vždy, vždy keď, za žiadnych okolností, nikdy, nikde, nič, nikto“,  zbystrime pozornosť. Ľudia práve hovoria o niečom, čo by nás mohlo zaujímať. O svojich presvedčeniach.

Ako preraziť múr zovšeobecňujúcich presvedčení?
V presvedčeniach sa skrýva veľa energie. Ak nám partnerovo presvedčenie vyhovuje, táto energia pracuje pre nás. Niekedy je však presvedčenie nesprávne. Škodí nielen nám, ale blokuje aj svojho majiteľa. Ako mu pomôcť v tvorivom lete ku hviezdam? Ako zasiahnuť?

Tĺcť po silnom presvedčení kladivom, to je ako hrať sa so škatuľkou ekrazitu. Radšej len jemne podryme základy. Zmeňme model sveta nášho partnera. Jeho zovšeobecnenia sú založené na obrazoch, zvukoch, scénach, ktoré si s obľubou na svojej vnútornej obrazovke premieta. Ukážme mu, že má vo svojej hlave aj iné obrazy, zvuky, scény.

Konkrétne to môžeme urobiť tak, že daný kvantifikátor (všetci, všetko, vždy, všade, nikto… ) vhodne zvolenou otázkou spochybníme.   Napríklad: „Šéf nikdy neocení moju prácu.“ „Naozaj nikdy? Nestalo sa ani raz, že by pochválil teba, tvoj projekt? Ani raz si nezvolil spomedzi viacerých poradcov práve teba, nezvýšil ti plat, neudelil prémiu?“
„Všetci sa na mňa tak divne dívajú.“ „Naozaj všetci? Zdá sa ti, že aj ja?“
„Už vás v živote nechcem vidieť.“ „Skutočne za žiadnych okolností? A keby som vám tak o pol roka bol schopný tých desaťtisíc priniesť?“
„Ále, to je nič, to vie každý blbec.“ „Keby to vedel každý blbec,  prečo by si potom objednali práve teba?“
Vyslovme otázku a už viac nedobiedzajme. Puklinu v základoch za nás po čase rozšíri spodná voda.

Vynechanie
Vo väčšine prípadov je vynechanie veľmi užitočný dej. Umožní nám sústrediť sa na podstatu veci. Keď v novinách čítame o poslednom prejave Billa Clintona, zrejme v článku nebude celý prejav odcitovaný. Siahodlhé prejavy popredných činiteľov „strany a vlády“ si mohlo kedysi dovoliť publikovať  Rudé Právo. Ale ani tam sme sa z článku nedozvedeli, akú farbu mali ponožky súdruha Jakeša, poprípade koľko červených hviezd a sovietskych zástav bolo v miestnosti. 

Občas ale vynecháme priveľa. Keď ide o dôležitú vec, zistime si presne kto, kedy, kde, ako konkrétne , čo robil, robí, má urobiť. Predídeme tým nedorozumeniam, sklamaniam, prudkým sporom. A ktovie, možno aj rozvodom, vážnym chorobám, poprípade tretej svetovej vojne.

Rafinované formy vynechania
„Včera sa do mňa naviezla svokra. Bol to poriadny úder!“, sťažuje sa Peter v práci. Čo sa vlastne stalo? Vrazila doňho omylom svojou staručkou škodovkou? Spôsobila mu podliatiny? Alebo mu začala vytýkať, že hoci u nej býva, nepodieľa sa na domácich prácach?  Požiadala ho, aby jej platil nájomné? Čo konkrétne znamenajú spojenia naviezla a poriadny úder?

 Na takéto nešpecifické vyjadrenia je dobré dávať pozor. A nemyslieť si, že vieme viac, než vieme. Ak nás vec skutočne zaujíma, zareagujeme otázkou: “Ako konkrétne to myslíš? Čo sa konkrétne stalo?“

Miesto deja skamenelina
Snáď najrafinovanejšou formou vynechania je nominalizácia. Pozrime sa na vetu U nás doma panuje nedorozumenie.  Slovo nedorozumenie v tomto prípade skrýva jedno veľké vynechanie. Veci sa rozhodne nemajú tak, že by v strede obývačky sedelo veľké, čierne, zamračené Nedorozumenie  a všetci členovia rodiny by ho po špičkách obchádzali. Kto nerozumie? Komu? Ako sa to konkrétne prejavuje?

O nominalizácii hovoríme vtedy, keď sú podstatné činnosti a takisto ich aktéri zamaskované jednoslovým pomenovaním. Niekedy je užitočné partnerovi pripomenúť, že je v danej „veci“ takisto aktérom. A záleží aj od neho, ako sa veci vyvinú.

Napríklad: „Ďalší pokrok je nemožný kvôli absencii určitých riešení.“ Ak takto reční politik, môžeme si odpľuť a ísť na pivo. Ak však takto odôvodňuje klient nemožnosť uzavrieť výhodnú zmluvu, oplatí sa nám (zdvorilo) do nominalizácií sa obuť. Nájsť zamlčané činnosti a ich aktérov. „O akom pokroku konkrétne hovoríte? Koho, čoho sa   týka? K akým problémom konkrétne treba nájsť riešenia? Kto potrebuje mať tie problémy vyriešené? A kto by ich mal, mohol, vedel vyriešiť? Kto konkrétne rozhoduje o tom, či sa zmluva podpíše?   Aké kritériá sú preňho dôležité?“

Cvičenia pre horlivých

Sledujte jazykový prejav partnera.  Vystopujte operujúce hodnoty.
V každom jazyku existuje určitá zvláštna skupina slovies. Sú to slovesá a spojenia typu „musieť, môcť, smieť, dať sa“, ktoré vyjadrujú nutnosť, možnosť, alebo potlačenú možnosť. „Je to mojou povinnosťou.“ „Áno, to si môžem dovoliť.“ „Nemám právo to urobiť.“ Keď pátrame po partnerových hodnotách, takéto slová by sa mali pre nás zajagať ako zrnká zlata. Sú to práve ony, ktoré v hlušine jazykového prejavu signalizujú hodnotu, operujúcu za scénou.
Ak potrebujeme o danej hodnote viac vedieť, opatrne a ohľaduplne začnime pátrať. Klaďme otázky, v ktorých sa pýtame, kvôli čomu sa niečo musí, nesmie, chce, nemôže.
„Je to mojou povinnosťou.“   - Voči komu, čomu konkrétne pociťuješ takú silnú povinnosť?
„Áno, to si môžem dovoliť.“   - Pre našu spoluprácu by bolo užitočné, keby som vedel, čo si ešte môžete dovoliť a čo už nie. Po aké medze až môžete ísť. Čo o tom hlavne rozhoduje?
„Nemám právo to urobiť.“  - Môžem vedieť, voči komu, čomu konkrétne ste takto zaviazaný? Aké konkrétne pravidlo, zásada vám v tom bránia?

Presviedčanie, vyjednávanie a hodnoty. Keď niekoho o niečom presviedčame, môžeme nečakane naraziť na odpor. Prvým krokom je vystopovať operujúce hodnoty. Zlaďme sa s danou osobou.
“Vďaka za pozvanie, do kina ale nemôžem dnes večer ísť. Je piatok. “ “Vidím, že v piatok mávaš niečo dôležité.” “Áno, vždy večer o pol ôsmej telefonujem matke do Košíc.”

Druhým krokom je preskúmať partnerove kritériá a presvedčenia, spojené s danou hodnotou. Viac sme o týchto veciach vraveli v predchádzajúcej kapitole.
“Je pre teba, pre matku také dôležité, aby to bolo práve o ôsmej, alebo by prijala, keby si zavolala aj skôr?”